Inštitút ekonomických a spoločenských analýz

Trh je spoločenská technológia, ktorá umožňuje kooperáciu a koordináciu vo veľkej otvorenej spoločnosti plnej ľudí, ktorí sa nepoznajú. Toto sú dve skupiny dôvodov, prečo ekonómovia milujú trh. Rozmeňme si ich na drobné. 

Kooperácia – láska, priateľstvo a trh

Kooperácia skupiny ľudí sa dá dosiahnuť rôznymi spôsobmi. Na úrovni rodiny stačia vrodené inštinkty starostlivosti o príbuzných. V evolučnom žargóne sa to nazýva inkluzívny fitness. V literárnom žargóne rodičovská láska. Na úrovni menšieho spoločenstva stačia lokálne normy a tlak reputácie. V evolučnom žargóne sa to nazýva recipročný altruizmus. V literárnom žargóne priateľstvo.

Problém týchto dvoch spôsobov zabezpečovania kooperácie je, že fungujú len na úrovni malého počtu ľudí. Dnešný životný štandard však máme len vďaka tomu, že kooperácia prebieha medzi miliónmi až miliardami ľudí. Celosvetová deľba práce umožnila nevídaný nárast produktivity. Ako teda zabezpečiť neosobnú kooperáciu medzi cudzincami, keď sa nemôžeme spoliehať na lásku a priateľstvo? Tu prichádza na scénu trh. 

Trh je spoločenská technológia, ktorá umožňuje nasmerovať prirodzenú ľudskú snahu sledovať svoj vlastný záujem smerom k zvyšovaniu blahobytu ostatných ľudí. Stačí, že budú ľudia dodržiavať dve jednoduché pravidlá: zákazníci majú možnosť povedať „nie, ďakujem“ a konkurenti si nemusia pýtať povolenie „môžem, prosím?“. Za takýchto podmienok dokážu poskytovatelia služieb dosahovať zisk len tak, že budú čo najlepšie slúžiť ich zákazníkom. Len tak im zákazníci dobrovoľne zaplatia za služby a v konkurencii prekonajú ostatných poskytovateľov.

Bude to vyzerať, ako keby svojich zákazníkov ľúbili alebo boli najlepší priatelia, ale oni v skutočnosti myslia len na svoje blaho. Vo výsledku je na trhu úspešný človek zároveň aj prospešný človek. V ekonomickom žargóne sa to nazýva harmónia záujmov. Takto je možné na trhu zabezpečiť kooperáciu aj medzi ľuďmi, ktorí sa neľúbia a nie sú priatelia. To je prvý dôvod prečo ekonómovia milujú trh. Trh má správne nastavené incentívy. 

Koordinácia –  celoplanetárne niečo za niečo

Kooperovať však nestačí. Nejak musí byť dosiahnutá aj koordinácia tejto kooperácie. Teda musíme rozhodnúť kto, ako, koľko a na čo bude môcť využiť vzácne zdroje tak, aby sme v maximálnej miere uspokojili potreby ľudí. To je v dnešnom globalizovanom svete nekonečne komplexná úloha. Pri jej riešení je potrebné brať do úvahy roztrúsené vedomosti a hodnotenia miliárd ľudí. Toto nedokáže žiadne centrálne plánovanie. To dokáže len cenový mechanizmus. 

Ceny fungujú ako neurónové prepojenia medzi mozgami miliárd ľudí po celom svete. Vďaka cenám sa dokážu dohodnúť ako využiť poslednú tonu železa, aby priniesla najväčšie uspokojenie potrieb ľudí. A to aj vo svete, kde neustále dochádza k zmenám. Napríklad keď poklesne dostupnosť plynu, lebo nejaký dôchodca na východe začne vojnu, tak plyn zdražie a spolu s ním zdražie aj výroba železa, čo vyšle signál po celom svete, že je s nim potrebné šetriť a tam, kde je to možné, používať náhrady. Vyššia cena tak oznamuje celému svetu správu o konkrétnej tone železa: „pozor, z nejakého dôvodu je ma nedostatok a slúžim na uspokojovanie len dôležitých potrieb, nepoužívajte ma na menej dôležité veci“. Takto vďaka cenovému mechanizmu berie Kysucký výrobca ložísk do úvahy potrebu železa na dokončenie mrakodrapu v Berlíne a potrebu nových kotúčov do posilňovne v Budapešti. Vďaka cenám sa dohodnú, kto nakoniec železo využije.

Cenový systém umožňuje robiť celoplanetárny trade-off (niečo za niečo). Vďaka cenám môžu ľudia, ktorí sa nikdy nestretnú a nepoznajú sa, vzájomne prispôsobovať svoje plány, ktoré na konci dňa do seba zapadnú ako skladačka. Ceny fungujú ako dirigent, ktorý koordinuje využívanie nepredstaviteľne veľkého množstva zdrojov. 

Pozor, v skutočnosti však na trhu neexistuje žiadny dirigent. Je to koordinácia bez koordinátora. Ceny sú emergentný jav, ktorý vzniká v spontánnom procese na sebe nezávislom sa rozhodovaní miliónov ľudí. Ceny sú výsledkom ľudského konania, ale nie ľudského zámeru. Napriek tomu je ich výsledkom usporiadaná, fungujúca ekonomika. To je druhý dôvod prečo ekonómovia milujú trh. Trh dokáže generovať informácie, ktoré umožňujú koordináciu. 

Prečo ostatní neveria trhu – vrodená ekonómia

Ľudia neprichádzajú na svet ako tabula rasa. Rodíme sa s rôznymi psychologickými adaptáciami, ktoré nám pomáhajú chápať svet a pohybovať sa v ňom. Evoluční psychológovia už prišli s celou batériou „pred-vedomostí“, ktoré máme vypálené do našej mysle. Sú to predpoklady o tom ako funguje fyzický svet (folk physics), biologická príroda (folk biology) a naša ľudská psychika (folk psychology). Tieto pred-vedomosti nám umožňujú odmalička nenarážať do stien, vyhýbať sa hadom a chápať zámery ľudí okolo nás.

Podobný výskum nedávno začal aj pri ekonomických poznatkoch (folk economics) a ukazuje sa, že ľudia majú vrodené pred-vedomosti aj v tejto oblasti života. Problém je, že na rozdiel od troch predchádzajúcich ľudových vedomostí, dnešné ekonomické prostredie sa fundamentálne zmenilo oproti našej evolučnej minulosti. Ľudová ekonómia je nesprávne adaptovaná. Nepomáha nám porozumieť kooperácii a koordinácii na trhu, ale naopak skresľuje naše úsudky.

Ľudský druh žil po väčšinu svojej evolučnej histórie v relatívne malých skupinách lovcov a zberačov. Išlo o podmienky s minimom deľby práce, akumulácie kapitálu, objavených inovácií a vo výsledku s minimom ekonomického rastu. Žili sme vo svete Maltuziánskej pasce. V nej „viac pre mňa“ znamená „menej pre teba“, je to svet interakcií s nulovým súčtom. V tomto svete je prirodzené, že ak niekto nevyberavo sleduje vlastný záujem, tak je to na úkor zvyšku kolektívu. A naopak ten, kto myslí na ostatných, je altruistický, tak kolektívu pomáha. U ľudí sa tak vytvorila morálna intuícia, ktorá spája zámer s výsledkom. Kolektívne dobro je výsledkom dobrých zámerov a zlé zámery vedú ku kolektívnym problémom.

V rodinách a malých spoločenstvách je takáto morálna intuícia užitočná. Avšak vo veľkej spoločnosti cudzincov, kde kooperácia vyžaduje trhové mechanizmy, naráža na kameň. Tu sú odrazu ľudia prehnane podozrievaví k ziskovým motívom a v politike vytvárajú dopyt po populistických riešeniach, ktoré zhoršujú kolektívny blahobyt. Niektorí sa morálnou intuíciou nechali uniesť až do tej miery, že na jej základe vybudovali celé politické filozofie. Sľubujú napríklad príchod spoločnosti, kde sa každému dostane podľa jeho potrieb a každý bude pracovať podľa svojich možností. Tieto nápady hrajú na naše praveké emočné struny a v histórii vždy skončili tragédiou. 

Podobne majú ľudia intuitívny problém pochopiť možnosť koordinácie bez koordinátora. Ľudská psychika má v sebe zabudovaný supersenzitívny detektor hľadania agentov. Nie tých zahraničných, ale hocijakých so zámerom. Nazýva sa to Hypersensitive Agency Detection a spôsobuje, že ľudia majú tendenciu vidieť intencionalitu a zámery aj tam, kde nie sú. Toto je dôvod, prečo si ľudia pôvodne vysvetľovali rôzne prírodné úkazy (dážď, blesky, zlá úroda) ako výsledky niekoho zámeru – nejakého konajúceho agenta. Táto psychologická adaptácia je používaná aj ako vysvetlenie vzniku prvých bohov.

Dnes už ľudia neveria, že podobné vysvetlenia sú potrebné, aby sme vysvetlili blesky a hromy. Dokonca väčšina ľudí prijíma vysvetlenie, že zámer a agent nie sú potrební ani na vznik živého sveta zvierat a rastlín. Dokážu spracovať evolučné vysvetlenie. Ale drvivá väčšina ľudí stále nedokáže prijať myšlienku, že ani ekonomika a jej fungovanie nepotrebuje svojho „stvoriteľa“. Sú ekonomickí kreacionisti. Za koordináciou vidia existenciu koordinátora. Preto nechápu a podhodnocujú dôležitosť trhových inštitúcií, ako sú ceny. A s ľahkosťou obhajujú štátne zásahy do fungovania cien ako stanovovanie maximálnych nájmov alebo minimálnych miezd. 

Čo s tým – ekonómia ako protijed

Všetko vyššie popísané samozrejme platí, ak nedochádza k niečomu, čo ekonómovia nazývajú trhové zlyhania. To však v žiadnom prípade nie je potvrdenie „ľudovej ekonómie“. Neznamená to, že niekedy majú pravdu ekonómovia a niekedy naše praveké emócie voči trhu. Presne naopak. Trhové zlyhania totižto nastávajú v momente, keď napríklad podnikatelia nedokážu dosahovať zisk poskytovaním verejných statkov. To je presný opak toho, čo si pod trhovým zlyhaním často predstaví amatérsky ekonóm. Ten vidí problém v tom, že podnikatelia by mohli dosahovať zisk poskytovaním verejných statkov.

Ďalším zlyhaním sú napríklad negatívne externality. To je situácia, keď do cien nie sú zahrnuté všetky náklady konania ľudí. Avšak znova to nie je zlyhanie „cien“ ako takých. Je to zlyhanie definovania a vynucovania vlastníckych práv. Tie majú zaručovať, že každé ich porušenie (napríklad znečistenie) má byť kompenzované – a tým pádom zohľadnené v nákladoch a cenách. Ekonómiou nepopísaní ľudia často pri zlyhaniach trhu volajú po zrušení cien. To je ale presný opak toho, ako navrhujú riešiť problém ekonómovia. Potrebujeme lepšie ceny.

Kľúčovou otázkou tak ostáva, ako ľudom efektívne komunikovať výhody spoločenskej technológie na kooperáciu a koordináciu menom trh. Problémom nie je len jej nesúlad s pravekými inštinktami, ale aj to, že je na rozdiel od iných technológií neviditeľná. Nie náhodou popísal Adam Smith schopnosť trhu nasmerovať sledovanie vlastného záujmu na zvyšovanie verejného blahobytu ako „neviditeľnú ruku“. Podobne neviditeľná je aj koordinačná schopnosť cien. Nie je možné ju vidieť očami ani počuť ušami. Neexistuje niečo ako „ekonomická vyhliadková veža“, z ktorej by sme dokázali zachytiť komplexitu koordinačného problému a eleganciu trhového mechanizmu.

Takže čo s tým? Trh potrebuje lepšie PR. Predovšetkým u mladých ľudí. To je dôvod, prečo v inštitúte INESS organizujeme Ekonomickú Olympiádu pre žiakov základných aj stredných škôl. Prečo sme roky organizovali Seminár rakúskej ekonómie a teraz organizujeme Ekonomický base camp pre študentov. A prečo pravidelne vydávame knihy, publikácie, články, newslettere a vyjadrujeme sa pre novinárov. Ekonómia je protijed na naše vrodené praveké inštinkty, ktoré sa nestihli adaptovať dnešný život a ktoré zneužívajú populistickí politici. A našou úlohou v INESS je tento protijed podať čo najväčšiemu počtu ľudí v spoločnosti. 

Róbert Chovanculiak / INESS