V čase pandémie sa svetom šíria mnohé „zaručené“ informácie, rady a nápady. Často sa odvolávajú na sedliacky rozum. Ten však funguje len v sedliackych situáciách. A tak hoci roztok chlóru vydezinfikuje váš stôl, z napadnutého hrdla vírus neodstráni. Hoci sa vírus prenáša na kvapkách vody, pohárom minerálky ho nespláchnete.
Nanešťastie, podobné nápady sa zjavujú aj v ekonomike. Medzi tie najnebezpečnejšie patrí zafixovanie cien rôznych tovarov a služieb. Už sa pravidelne objavujú návrhy zregulovať ceny rúšok, najnovšie pribudol aj nápad zregulovať ceny pekárenských výrobkov a môžeme len hádať, čo bude nasledovať.
Väčšina čitateľov, ktorí aspoň počuli o ekonómií, asi tuší, že ceny vytlačil hore prudký výkyv dopytu. Aký efekt by malo zregulovanie cien na nejakú fixnú úroveň? Najskôr si povedzme, aký efekt by to nemalo – určite by to nezvýšilo dostupnosť rúšok, dezinfekčných gélov, či paralenu. Ich dostupnosť závisí len a len od toho, koľko sa ich vyrobí, alebo dovezie.
A práve tu prichádza nebezpečie fixovania cien – nízko zafixované ceny dostupnosť týchto tovarov znížia! Cena je totiž majákom, ktorý signalizuje vzácnosť. Čím je cena vyššia, tým svieti maják jasnejšie.
Moment! Veď aj malé dieťa vie, že rúška a dezinfekcie sú dnes vzácne, nepotrebuje žiaden cenový maják! Áno – ale je rozdiel vedieť a konať. Vieme, že by sme sa mali zdravo stravovať a pravidelne hýbať, ale nekonáme tak. Lebo chýba motivácia. No a v biznise je práve cena motiváciou presunúť zdroje tam, kde je ich nedostatok.
Preto dnes vidíme, ako odevné fabriky doma aj v zahraničí začínajú šiť rúška. Ako chemické firmy začínajú vyrábať dezinfekčné gely. Ako gazdinky roztáčajú šijacie stroje, galantérie nakupujú gumy, farby-laky vyťahujú na police zaprášené fľaše propanolu.
Vyššia cena motivuje k väčšej výrobe – ale aj k nižšej spotrebe. Ak by rúška stáli euro a fľaša dezinfekčného gélu by stála eurá dve, prvý zákazník by ich vykúpil. Pre istotu. Ak stoja 50-násobok, dobre si to rozmyslí. Mnohé z tých vecí skončia o pár mesiacov v smetiakoch. Môžeme začať vymýšľať rôzne pravidlá o maximálnom nákupe, to ale situáciu len ďalej skomplikuje, tovar začne miznúť na úrovni distribúcie, ľudia budú chodiť nakupovať s celou rodinou a rozdelia nákup, či naopak problém budú mať ľudia, ktorí z bezpečnostných dôvodov nakupujú pre celú rodinu, či domov dôchodcov.
Zregulovať takisto nedokážete všetky ceny. O chvíľu začnú rásť ceny liehu, látok, gúm do trenírok, jednorazových potravinových obalov a mnohých ďalších vecí. Ak zregulujete cenu koncového výrobku, výrobca si nedokáže nakúpiť zdražujúce vstupy a tie ho začnú obtekať ako voda kameň v potoku. Nehovoriac o tom, že najmä ceny ochranných pomôcok letia hore nie vďaka priekupníkom na Bazoši, ale na medzinárodných trhoch. Mnohé tovaty sa začínajú predávať nie podľa cenníkov, ale aukčným systémom – kto viac dá, ten viac berie. Zregulovaním cien tak môžeme dosiahnuť to, že Slovensko bude úplne mimo záujem výrobcov.
Politici cítia potrebu „niečo robiť“ v časoch krízy. Našťastie, roboty je pre nich dosť. Mali by sa sústrediť na manažérsky náročnejšie veci, ako je zabezpečenie rozsiahlejšieho testovania, zabezpečenie ochrany zdravotníkov a množstvo ekonomických opatrení, ktoré bude treba spraviť, aby to ekonomika nejak rozdýchala.
Téme sme sa venovali aj v sérii Na Vŕšku:
Celá debata | RSS tejto debaty