Snaha aliancie politikov a expertov viedla k niekedy až úsmevným príkladom extrémne technokratických riešení. Napríklad v kórejskom Soule bolo zakázané pustiť bežecké pásy rýchlosťou vyššou, ako je 6 kilometrov za hodinu a púšťať hudbu s tempom vyšším ako 120 beatov za minútu[1]. Takéto opatrenia mali zabrániť nadmernému dýchaniu v telocvičniach. Z podobných dôvodov české ministerstvo zdravotníctva od septembra 2021 zakázalo neotestovaným deťom na hodinách hudobnej výchovy spievať. Nebolo to prvé bizarné opatrenie z dielne tohto ministerstva, v lete toho roku bolo napríklad zakázané v českých baroch tancovať[2].
Pandémia so sebou priniesla aj menej úsmevné zásadné zásahy do ľudských životov. Zákaz pohybovať sa, či stretávať s inými ľuďmi, prípadne zákazy prevádzkovať činnosť už na diaľku zaváňajú porušeniami rôznych zákonov, ktoré majú v demokratických spoločnostiach chrániť slobodu a majetok občanov.
A vskutku, porušením zákonov zo strany verejnej správy sa opatrenia len tak hemžili. Súdy rôznych úrovní potvrdili porušenie zákonov v mnohých krajinách, vrátane Slovenska. V Českej republike tých porušení bolo do momentu písania knihy už dve desiatky. Vlády sa s pandemickými opatreniami neraz správali, ako na filmovom divokom západe. Reakcie verejnej správy na tieto rozsudky boli ako podľa kopiráku – vaše práva porušujeme pre vaše zdravie! Dokonca sa objavili názory, ktoré do popredia stavali totalitnú moc Číny ako ideál.
Covidová pandémia len urýchlila dlhodobý politický trend. Môžeme si ho nazvať „fetišizácia zdravia.“ Zdravie jednotlivca prestáva byť jeho osobnou záležitosťou a stáva sa majetkom štátu. Zdravý človek produkuje HDP a s ním daňové príjmy. Nezdravý človek vďaka sociálnemu systému štátu zdroje spotrebováva. Preto musíme byť smerovaní k dlhému životu a zdraviu.
Známy francúzsky filozof Michel Foulcault prišiel s termínom „biomoc“ (biopower, biopouvoir[3]). Zjednodušene tak môžeme nazvať aplikáciu politiky na všetky aspekty ľudského života. Tradiční vládcovia mali moc nad telami jednotlivcov a mohli človeka nechať sťať, či mučiť. V modernom štáte je takáto moc v úzadí, no vznikli nové nástroje na politickú manipuláciu s „telom“ celej spoločnosti. Biomoc slúži na udržiavanie a množenie života. Predstavuje politické zásahy do rozmnožovania, stravovania, pohybu a akýchkoľvek ďalších aspektov ovplyvňujúcich biologický život občanov. Môžeme si predstaviť reguláciu fajčenia, rozdávanie antikoncepcie, pandemické opatrenia, povinnú telesnú výchovu… Absolutistický monarcha nemusel mučenie poddaného nikomu vysvetľovať a zdôvodňovať. Moderný štát však musí pred voličmi využívanie biomoci nejakým spôsobom racionalizovať. Tým ospravedlnením je práve dosiahnutie čo najzdravšieho a najdlhšieho života.
Moment. To neznie zle, a porovnanie so stredovekým lámaním na kolese nedáva moc zmysel, nie? Mali by sme to dokonca podporovať! Alebo…?
Tento text je ukážkou z pripravovanej knihy Dedičstvo koronakrízy. Môžete si ju predobjednať a podporiť tak jej vznik tu: https://www.startlab.sk/projekty/2379-nova-kniha-od-iness–dedicstvo-koronakrizy/
Ak chcete vedieť viac o jej obsahu a autoroch, dozviete sa to v nasledujúcom videu:
[1] https://www.bbc.com/news/world-asia-57798520
[2] https://www.trend.sk/spravy/ceska-policia-baroch-kluboch-udelila-desiatky-pokut-porusenie-opatreni
[3] https://criticallegalthinking.com/2017/05/10/michel-foucault-biopolitics-biopower/